Ivana Grešlíková

cestovanie

Čaute, volám sa Ivana Grešlíková. Pôvodom zo Svidníka, vyše dvadsať päť rokov som žila v Prešove, neskôr pár rokov v Prahe, Londýne a Frankfurte. Práve tu sa za začal príbeh o tom, ako som začala nomádiť po svete. S priateľom sme chceli prestať fajčiť a ako motiváciu sme si vybrali šetrenie na trip do Ázie. Okrem toho sme prestali kupovať blbosti, ja som si odpustila povinnú kávu so sebou po ceste do a z práce, varili sme si doma, kamarátov sme pozývali tiež domov namiesto párty alebo večere v reštaurácii.

Žiť len z batohu
Mal to byť len výlet na jeden mesiac do Thajska alebo Indie. Začali sme šetriť a prestali fajčiť zo dňa na deň s tým, že ušetrené peniaze sme odkladali na Áziu. Po pár mesiacoch ako sme čítali blogy cestovateľov z Ameriky, Kanady a UK, povedali sme si, prečo by sme nemohli ostať na ceste na dlhšie, ideálne natrvalo. Vtedy sa nám dostala do rúk kniha Vagabonding od Rolfa Pottsa, ktorý píše o dlhodobom cestovaní, ako sa na tento životný štýl pripraviť, aké to má výhody a nevýhody.

Po roku, odkedy sme začali šetriť, sme predali a rozdali všetko, čo sme mali, zbalili sa do 10kg ruksaku a odleteli s jednosmernou letenkou do Bangkoku. Blogovať som začala v angličtine na webstránke Nomad is Beautiful. Na nej sa venujeme okrem cestovateľských tipov aj zodpovednému cestovaniu a ekoturistike. Kde sa dá, tam radi navštevujeme záchranné centrá pre zvieratá, píšem aj o tom, akým turistickým atrakciám sa vyhnúť na cestách a prečo.

Ako dovolenkár, ktorý nemá čas hľadať všetky informácie o krajine, kde cestuje, je pochopiteľné, že ľuďom príde originálne odfotiť sa s tigrom, zaplávať si v delfináriu s vycvičeným delfínom, povoziť sa na slonovi alebo si dať kávu vyrobenú z trusu týraných cibetiek. Na Slovensku trochu chýbajú tieto informácie, preto som rada, že o tom môžem písať na svojom blogu alebo v online médiách. Preto som začala písať aj v slovenčine na www.ivanagreslikova.com.

Každý máme to svoje
Po výške som popri doktoráte pracovala externe pre Ukrajinský Žurnál v Prahe. Tam som prispievala rozhovormi, fejtónmi a filmovými recenziami. Táto takmer päťročná skúsenosť bola obrovskou pomocou o pár rokov neskôr, keď som začala blogovať o cestovaní. Verím, že každý máme „svoje“ médium, cez ktoré vnímame svet a prostredníctvom ktorého sa vyjadrujeme najradšej. Niekto vám zatancuje pocit nehy lepšie, než by to vyslovil, iný zase zahrá na saxofóne melanchóliu, ktorú by slovami neopísal, niekto zase fotí tak, až vás z náboju jeho/jej fotografií zamrazí. Pre mňa je písanie a blogovanie motiváciou a energiou, ktorá mi dáva chuť cestovať. A naopak. Cestujem, lebo o tom rada píšem. Pred týmto nomádskym životom by som sa neodvážila ozvať sa k cudzincovi len tak, a pýtať sa ho na jeho život, rodinu alebo mu odpovedať na zvedavé otázky. Cestovanie a písanie ma učí zaujímať sa o ostatných.

Cestujem pomaly, aby som mala priestor spoznať nové miesta a ľudí viac do hĺbky. Vďaka tomu som začala projekt #LookAtMyProudHands (nájdete ho pod týmto hashtagom na Instagrame a na Facebooku), kde fotím ruky ľudí, ktorých stretávam na cestách, a pridám k tomu aj ich príbeh alebo úryvok z nášho rozhovoru. Cestujem a blogujem „full-time“, teda na plný úväzok. Samotné písanie zaberá možno 40% práce na blogu. Okrem neho sa venujem aj online marketingu, rešeršovaniu, komunikujem s potencionálnymi business partnermi a sponzormi. Osvedčil sa mi model, kedy pár mesiacov cestujem, a potom sa na niekoľko mesiacov zastavím, aby som spracovala všetok materiál.

Dovolenka ako návšteva
Ak by som mala vybrať zážitok z ciest, na ktorý sa nezabúda, tak okrem momentu, kedy som prvýkrát pohladila slona, si so sebou nosím spomienku na malé dievčatko Diane z Filipín. Stretli sme sa v bistre, kde pracovala jej mama. Diane s ňou musela do práce kvôli tomu, aby sa mohla najesť, keďže bola podvyživená. Od miestnych v dedine sme zistili, že jej otec bol vo väzení a pred pár mesiacmi im hurikán zničil už aj tak skromný domček. Párkrát sme sa za Diane do bistra vrátili, navštívili sme ich aj doma a pomohli sme jej mame zabezpečiť pre malú vitamíny na rok a pol, čo bolo v praxi toľko, koľko by ste zaplatili za jednu veľkú pizzu a dve pivá v Bratislave.

Spomínam tento zážitok preto, lebo vďaka nemu som si uvedomila, že cestovanie nie je len o nás, cestovateľoch, pekných fotkách a suveníroch. Bezpochyby, dovolenkujeme a cestujeme, aby sme si oddýchli, tešili sa z toho, že vidíme naživo to, čo sme dovtedy poznali len z telky a ochutnáme niečo iné ako halušky. Cestovanie je však aj návštevou cudzej krajiny. Na to občas zabúdame, keď chceme, aby miestni rešpektovali naše potreby a zvyky. Čo zachádza do absurdných situácií, kedy Francúz kričí na thajskú predavačku vo svojom jazyku, ktorý podľa neho musí ovládať každý alebo budhisti musia tolerovať polonahých turistov v centre mesta, kde je vyslovene zakázané chodiť v plavkách a bez trička.

Veľmi si prajem mať zopár prednášok na Slovensku o zvieracom turizme vo svete, a taktiež spojiť pár ľudí, ktorí sa venujú reportážnej žurnalistike a cestopisom a urobiť spoločný event na Slovensku. Nuž a pevne verím, že sa mi podarí dokončiť tento rok pripravovanú knihu cestopisov.

Motivácia pre ostatných? Prestať sa vyhovárať, ako sa veci nedajú. Píšu mi ľudia, ktorí sa ma snažia presvedčiť o tom, že pre nich je takýto život len sen, ktorý si oni nemôžu dovoliť. Lenže sny “sa” nestanú realitou len preto, že máme bohatú fantáziu. Ani Diego Maradona nedal gól bez toho, aby kopol do lopty. Ak sa chce niekto venovať gitare, bez skúšania to nejde, ak chce niekto urobiť kariéru ako burzový maklér, nech sa inšpiruje ľuďmi, ktorí to dokázali a robia to dobre. Ak sa chcete venovať návrhárstvu, fotografii, basketbalu, beatboxu, každý deň urobte vedome niečo, čo vás k tomu posunie o krok ďalej. Stojí za to.