Jakub Grigar

Môj príbeh začal v mojich 9-tich rokoch v Liptovskom Mikuláši problémom, s ktorým sa v tejto dobe stýka asi veľa domácností nie len na Slovensku.


Môj život vyzeral asi tak, že vždy keď som sa vrátil zo školy strávil som niekoľko hodín hraním počítačových hier. Rodičia sa to snažili obmedziť, ale nepomohlo to.

Nakoniec prišli ku mne s jediným návrhom: „Basketbal alebo vodný slalom.“ Od slalomu ma odstrašoval strach z utopenia a basketbal mi neprišiel práve zábavný. Moja odpoveď bola futbal. Rodičom sa to síce moc nezdalo, ale nakoniec ma mama zobrala na svoj prvý futbalový tréning.

Keď som tam prišiel, necítil som sa tam práve najlepšie. Všetci boli tak o hlavu vyšší ako ja a o tri roky starší. Po prvom tréningu, na ktorom mi to moc nešlo, som zistil, že to asi nebolo to pravé orechové a už som sa viac neukázal. Rozhodol som sa teda, že skúsim basketbal. Tréningy boli fajn, partia v pohode, ale stále ma to až tak moc nebavilo.

Po dvoch mesiacoch prišiel za mnou oco a spýtal sa ma či si nechcem vodný slalom vyskúšať aspoň cez prázdniny a v prípade, že ma to nebude baviť skončím. Aj keď so strachom, ale prikývol som a išiel som na svoj prvý tréning. Hneď na prvý raz som si sadol do lode a hneď ma to bavilo. Bolo to super aj keď mi to vôbec nešlo. Povedal som si: „Ja mám svoju vlastnú loď!“

Tréneri Roman Vajs a Ján Vozár ma učili základy. Naučili ma ako vôbec udržať smer a dostať sa na miesta, kam som chcel ísť. Slalom ma bavil až tak, že mi oficiálne tréningy nestačili a presviedčal som otca, aby so mnou na vodu chodil aj pomimo tréningových dní. Otec mi s radosťou pomohol a ja som sa rýchlo učil. Po pár týždňoch prišiel veľmi dôležitý deň. Išli sme s otcom z tréningu a povedal som mu, že na divokej vode jazdila Elena Kaliská. Išli sme sa na ňu pozrieť a sledovali sme ju až do konca tréningu. Po tréningu sa na mňa pozrela s vetou „Nedáme niekedy spoločný tréning?“. Samozrejme, že som bol veľmi šťastný. Elena Kaliská je skvelá športovkyňa a bola mojim veľkým vzorom. Vtedy to pre mňa bolo asi také, akoby sa mi vo futbale prišiel venovať Lionel Messi.

Začali sme spolu trénovať a naučila ma všetky veci, ktoré sa stali základom pre celú moju kariéru. O dva roky neskôr som sa prvý raz stal žiackym majstrom Slovenska. To bol pre mňa skvelý pocit. Neskôr som mal možnosť stráviť dva roky s legendou nášho športu Michalom Martikánom. Je to skvelý športovec a ja som sa od neho veľa naučil. V trinástich aj štrnástich rokoch som si už vyjazdil juniorskú reprezentáciu, ale preto, že som bol mladý ma na žiadne veľké preteky nezobrali.

Prvé Majstrovstvá sveta juniorov prišli v mojich 15-tich rokoch. Nič veľké som tam nečakal a užíval som si tie preteky. Odišiel som odtiaľ s bronzovou medailou a odvtedy som z mládežníckych majstrovstiev sveta ani raz neodišiel naprázdno. V 16-tich to bolo zlato, v 17-tich ďalší bronz, v 18-tich zlato, v 19-tich už som prešiel do kategórie U23, v ktorej majú pretekári 19-23 rokov a odtiaľ som si taktiež doniesol zlato. V roku 2016, čiže po 10-tich rokoch snaženia, prišla moja doposiaľ najlepšia sezóna.

Pod vedením trénera Tomáša Mráza som sa kvalifikoval na olympiádu, prišla prvá medaila na Svetovom pohári medzi najlepšími pretekármi na svete, zo 14-tich veľkých pretekov v sezóne som vo finále chýbal len dvakrát. Na olympiáde som nakoniec po pár chybách skončil piaty. Splnil sa mi môj celoživotný sen a dostal som sa pod krídla Redbullu, do tímu športovcov ako Vávra Hradílek, Jana Dukátová alebo z tých najznámejších Neymar Jr. alebo Tomáš Hertl, Felix Baumgartner a mnoho ďalších.

Okrem všetkých týchto vecí mi dal šport ešte veľa dôležitých vecí. Dovolil mi cestovať, priniesol do môjho života skvelých a inšpirujúcich ľudí, ale aj dobrých kamarátov. Naučil ma ako sa o seba postarať, keď som sám 14000km od domova a hlavne mi ukázal, že keď si človek ide za svojím cieľom a robí to, čo ho baví, nakoniec sa tým môže aj živiť a jeho sen o zaradení medzi najlepších sa približuje čoraz viac bližšie ku skutočnosti.

 Páči sa mi to


Späť na články