Marek Slobodník

Čaute, moje meno je Marek Slobodník. Som hrdý dvadsaťsedemročný Banskobystričan, ale čo je hlavné, som motorkár. Od svojich desiatich rokov vlastne na nič iné nemyslím. Ani neviem prečo, no tieto dvojkolesové stroje mi učarovali. Ako malý som nemal s motorkami žiadny kontakt. Prvú motorku, teda pioniera, som zbadal až v Hronseku, čo je približne desať kilometrov od Banskej Bystrice. Vozil sa na nej spolužiakov brat a hovoril, že je to strašne silná mašina. Mal celkom strach jazdiť na nej, pretože párkrát aj spadol a ublížil si. Avšak, akonáhle som pioniera uvidel, vedel som, že ho musím mať. Pár mesiacov nato som si kúpil svojho. Od vtedy som už iba jazdil a kupoval lepšie a lepšie „mašiny“. Motorka ma dostala medzi iných ľudí, takých slobodnejších…. Proste motorka je pre mňa symbol slobody, a preto sa s ňou spája aj cestovanie.

Po škole nebolo veľa peňazí, ale my sme chceli cestovať na motorkách slobodne ako v amerických filmoch. Jediná motorka, na ktorú sme si vedeli našetriť, a ktorá mala aj dáke papiere, bol opäť starý dobrý pionier. A tak sme si s ním v roku 2008 začali plniť sen a prešli sme krásnu cestu okolo Slovenska. Bol to neskutočný pocit, aj keď sme pod zadkom nemali 150 koní a cez dediny sme neprechádzali 200 km/h. Pomaličky, bez starostí, kde sme chceli sme sa zastavili a užívali si. Hneď nám bolo jasné, že to touto cestou neskončí. V roku 2009 sme sa dostali dokonca za hranice, a to do Rumunska. Ďalší rok nato nie za hranice, ale rovno na ďalší kontinent! Tieto cesty bez veľkej reklamy nás fakt preslávili. Spoznali sme aj iných „veľkých cestovateľov“. Pre mňa bolo zlomovým momentom stretnutie s Danom Přibáňom zo žltých trabantov, ktorý mal vtedy za sebou cestu po Afrike a plánoval Južnú Ameriku. Zhodou náhod ma Dan zavolal na jeho ďalšiu cestu. Neváhal som ani sekundu, a tak sa mi po prvýkrát podarilo dostať za oceán spolu s Jawou. Posledná cesta, ktorú sme absolvovali, bola cez Austráliu a Indonéziu až do Bangkoku. Niečo takéto dá človeku veľmi veľa. Získal som mnoho skúseností, ktoré už teraz beriem ako samozrejmosť. Pokiaľ som však necestoval na motorke, nikdy som napríklad neletel lietadlom ani sa neplavil loďou, ale čo je hlavné, nepoznal som tak veľa ľudí a kultúr a neuvedomoval som si naozaj veľa dôležitých vecí. Strašne ľúto mi príde, keď nadávame na to, ako žijeme. Myslím si, že čo sa týka životnej úrovne sme naozaj na špičke. Máme kde bývať, máme nové autá, každý rok chodíme na dovolenku. O tom, že máme čo jesť a piť ani nehovorím. Najsmutnejšie je však to, že si to nevážime… Ale to človek jednoducho nepochopí, kým nevycestuje a neuvidí všetko na vlastné oči! Tých super skvelých ľudí, ktorí nemajú takmer nič, ale aj tak sú veselí ako my po výhre v lote! Netreba sa ponáhľať a čas merať na peniaze, zážitky si za ne aj tak nekúpime!

Samozrejme, život nie je len o cestovaní a motorkách… Každý by si mal ísť za tým, čo ho baví a vytvoriť si krásne (svoje) zážitky. Viem, že peniaze sú možno pre mnohých prekážka, ale to je to najmenej! Aj my sme chceli vidieť Aralské jazero. Na „dobrú“ motorku sme nemali, ale mali sme túžbu a chuť prekonávať prekážky. Zvládli sme to s pionierom, s motorkou, s ktorou sa to že vraj nedá…. A zrazu, dalo sa! Takže jediné, čo treba, je vymazať zo slovníka spojenie nedá sa a ísť si za snom!

Zobraziť viac
  • 1
 Páči sa mi to


Späť na články