Maroš Kostelanský

Volám sa Maroš Kostelanský, mám 23 rokov a prezývajú ma Mako. Bývam v dedinke Podmanín pri Považskej Bystrici. Doposiaľ som zakúsil viacero druhov aktivít. Od atletiky, cez zjazd na bicykli, tvorbu videí, divadlo až po štúdium architektúry. Teraz vám však chcem priblížiť moju srdcovku, ktorou je freeskiing a rozvinúť úvahu o tom, akým spôsobom ma dokáže obohatiť. Na začiatok však musím uviesť, že som v tom stále začiatočník a nemám veľa znalostí ani skúseností. Čo ale mám, je nesmierna vášeň z hôr, s ktorou sa chcem s vami podeliť.

K tzv. voľnému lyžovaniu som sa dostal vďaka komunite zjazdárov, v ktorej sa pohybujem už od svojich štrnástich rokov. Zjazd na biku je osobitá kapitola môjho života. Vo svojej podstate tvorí prienik všetkého, čo potrebujem k spokojnému životu – prírodu, pohyb, kreativitu, priateľstvá, ale aj samotu. Freeski-freeride je pre mňa akási nadstavba zjazdu. Niečo, čo mi je omnoho vzácnejšie a prináša mi viac radosti. Zo začiatku to nebolo o ničom inom, ako o blbnutí na svahu v Ráztoke. Vyhľadávali sme rôzne formy skokov, dokonca sme ich aj sami stavali. Skúsenejší chalani mali môj veľký obdiv. Doteraz nosím v hlave jeden obraz. Bolo to na večernom lyžovaní. Počas jednej jazdy som na ľavoboku zahliadol ako Maco (M. Mackovič) doslova vletel do prašanu poza ľudí ťahajúcich sa na kotve. Raz darmo, Maco je v tomto macher! Nechal za sebou víriaci prašan a krásnu stopu medzi malými stromčekmi. Musím priznať, že to na mňa veľmi zapôsobilo a možno odvtedy som začal inklinovať viac k freeride-u. Spomínam si na môj prvý nálet do prašanu. Bol to asi šesťdesiat cm hlboký prach a okamžitá stopka. V tme som hľadal vypnuté carvingové lyže a brodil sa nazad na zjazdovku. Nebol to veľmi príjemný zážitok, ale utkvelo mi v pamäti tých prvých 5 metrov „japonského prašanu“, kedy som ešte stál na lyžiach. Bol to skvelý pocit, keď okolo mňa v rýchlosti obtekal sypký sneh.

Venovať sa freeridovému lyžovaniu však nie je jednoduché, keď máte pätnásť rokov a čerstvý sneh na jazdenie je k dispozícií len párkrát do roka. Do mojej osemnástky bolo len zopár pokusov o jazdenie v lese u nás nad dedinou. Práve v osemnástich sa spojili všetky predpoklady pre dokonalé zimné dobrodružstvo. A práve o ňom vám tu chcem teraz porozprávať. Sezóna 2011/2012 bola posledná „poriadna“ zima s veľmi štedrou nádielkou snehu aj v nižšie položených končinách. Po dedinách mali ľudia zahádzané ploty až po vrch, a deti si nestavali snehuliakov, ale bunkre a tunely. Z letnej brigády som si kúpil svoje prvé freeski lyže a GoPro 1 (vtedy ju nikto nepoznal, mali sme ju len dvaja chalani z celej PB). Čas som si dokázal spraviť kedykoľvek, kedy nasnežilo, pretože na strednej nás mal na starosti skvelý triedny. Pred zimou som si spravil vodičák, kupóny do Jasnej boli za neuveriteľných päť eur, a k tomu všetkému som mal ešte skvelého parťáka – Jablka(Martin Valjent). Zážitky, ktoré potom nasledovali už nič neprekonalo. Celé naše spoločné dobrodružstvo je zachytené v dvadsať minútovom videjku Powder Finder – Mako a Jablko. Natáčalo sa do jednej súťaže, preto sme sa snažili v rámci našich možností pobehať čo najviac miest a zažiť čo najviac dobrodružstiev. V duchu hesla „live your dream“ sme pomenovali jednu časť Veľkého Manína Aljaška. A vždy to znelo super, keď padla odpoveď na otázku, kam ideme jazdiť. Nakoniec video skončilo na druhom mieste, ale to nie je podstatné. Keď sa naň pozerám, nie je ani veľmi kvalitné. Ale najdôležitejšie je to, že naše dobrodružstvo absolútne prekonalo všetky naše očakávania. Neviem nájsť správne slová ako opísať tú nesmiernu eufóriu, ktorú sme vtedy zažívali. Žili sme tri mesiace ako v sne. A to je na videu veľmi poznať. Nejazdili sme však vždy spolu. Sneh bol všade a často som jazdil sám u nás nad dedinou, na kopci Veľký Manín. Viete si predstaviť, že máte k dispozícií skutočne veľkorysý kopec, z ktorého viete zlyžovať až k domu? Aký je to zážitok takmer každý deň objavovať nové miesta na jazdenie, nové dropy, nové zjazdy? To ticho všade okolo! Len bieloba. Padá sneh. Stierate si pot z čela. Keď ste sám, ticho prebíja len vaše dýchanie a dokonca počujete tlkot vlastného srdca. Šliapete po strmých svahoch, ktoré vyzerajú, že tam nikto nikdy nebol. Hora je len pre vás! Celý deň vrážate do snehu lyžiarky a pomaly, krok za krokom stúpate nahor, aby ste si dali tú pár sekundovú jazdu. Neustále som siahal na dno svojich síl. Ale bolo to tak úžasné! Tú silu, čo ma hnala hore som raz prirovnal k výťahu. Stále v jednom tempe, bez zastavovania, s cieľom byť čo najskôr zase hore. Ako stroj. Priemerný „powder day“ na Maníne vyzeral asi takto: po ceste nahor som si trikrát zjazdil a vyšliapal Manínec. A potom som si z hrebeňa Veľkého Manína dal ešte päť jázd a výšľapov. V lyžiarkach, s lyžami na chrbte a v hlbokom snehu. Chodieval som domov skutočne unavený, ale tak slastne! Gro všetkého je ale samotné lyžovanie. Paradoxne sa k tomu moja rozprava ešte ani nedostala, ale aspoň vidíte, aký úžasný príbeh sa vie točiť okolo jednej činnosti. Lyžovať sa dá aj veľmi jednoducho. Nasadnete do auta a kúpite si skipass. Keby to robím len takto, ochudobním sa o nesmierne bohatstvo, o tom nepochybujem. Nazad na Manín. Moje pocity z lyžovania v takomto prostredí sú snáď najkrajším pocitom, aký som kedy zažil. Dosahovať vrcholy na horách vlastnou drinou je krásne už samo o sebe. Ak tomu mám na chrbte ešte lyže, s vedomím, že idem jazdiť nedotknutú horu, čistý prašan! Nie som si istý, či to tak cíti každý, ale plávať v hlbokom snehu je prenádherný pocit. Je to akoby vás hladila samotná príroda. Skrz tie masívne zimné nohavice a bundy skutočne cítite jemnosť čerstvého snehu. Keď nad tým dlhšie uvažujem, prirovnal by som takéto jazdenie k tancu. Namiesto hudby je tu hora so svojim členitým povrchom a stromami. Spustíte sa a začnete jazdiť v tejto melódií prírody. Je len na vás, aký tanec predvediete. Ak sa dokážete skutočne vcítiť do prostredia, v ktorom vykrajujete krásne oblúky a ladne plachtíte cez skalné dropy, dosiahnete to, čo tanečník s hudbou. Dosiahnete harmóniu s prírodou.

Okrem samotného jazdenia zbožňujem natáčať a strihať videá. Moje večery sa teda niesli v znamení tvorby videí. Zábery z jazdenia vždy dlho a trpezlivo komponujem do vybranej hudby. Tým sa snažím ukojiť svoju predstavu o harmónií. Každý pohyb v zábere musí ladiť s melódiou pesničky. A tak som moju vášeň z lyžovania rozšíril ešte o kreatívnu činnosť, ktorá tomu všetkému dodávala ďalšiu dávku radosti. Toto obdobie bolo pre mňa skutočne ako raj. A možno si poviete, že to už s tým nesúvisí, ale nasledujúci rok po tejto fantastickej zime sa mi všetko zásadné v živote vydarilo a plnili sa mi detské sny. Verím tomu, že život je o náhode, ale z veľkej časti túto náhodu dokážeme korigovať, tým, ako vo vnútri vibrujeme. Asi všetci poznáte ten americky shit „Zákon príťažlivosti“. Myslím, že si nestačí predstavovať nejaké sny a navodzovať pozitívne myslenie, pretože väčšinou sú to aj tak výkriky zúfalstva. Aby sa vo vašom živote diali zázraky, musíte skutočne žiť radostný život! A ten sa nedá dosiahnuť inak, ako tým, že robíte činnosti, ktoré z hĺbky duše milujete.

V mojom príspevku sa nesnažím pozdvihnúť moje lyžovanie a točenie videí na nejakú vyššiu úroveň. Práve naopak sa snažím demonštrovať, že v konečnom dôsledku je úplne jedno, či svoj koníček robíte v profesionálnej kvalite, alebo ako úplný amatér. Môj príbeh z jednej zimy opisujem ako svetoborný dobrodruh a fenomenálny lyžiar. Vo videu však sami vidíte, že lyžujem tak, ako keby som ani nevedel chodiť. Hovorím tomu karate štýl. A samotné videjko taktiež nevykazuje známky ohromnej kvality. V konečnom dôsledku je naprd. ALE! To, čo nesie skutočnú hodnotu, je tá húževnatosť, srsť v očiach a absolútna odovzdanosť jednej vášni. Stal som sa tým fenomenálnym dobrodruhom a lyžiarom vo svojom srdci. Som si istý, že také zapálenie by mi mohli závidieť aj majstri sveta. Vo svojej podstate je to len sebecká činnosť, ktorou nikomu priamo nepomáham. No naplnilo ma to radosťou až po okraj, a to mi pozitívne ovplyvnilo celý život.Nezabúdajte však na to, že skutočné šťastie visí aj tak na tom, aké máte medziľudské vzťahy. Vaše koníčky by mali byť nanajvýš druhoradé. Najlepšie túto myšlienku vystihuje citát jedného slovenského lyžiara, ktorý napriek tomu, že je na vozíku, lyžuje žľaby na Chopku.

Pracujem, aby som športoval, športujem aby som žil, žijem, aby som pomáhal.
Marián Ligda

 

Zobraziť viac
  • 1
  • 2
 Páči sa mi to


Späť na články