Martin Šalacha

Dobrý deň, Dobrý večer, Ahojte! Moje meno je Martin Šalacha. Momentálne mám 32 rokov a pochádzam z obce Zalužice. Je to dedinka v okrese Michalovce na Zemplíne pri Zemplínskej Šírave. Som členom umeleckého súboru Divadla Andreja Bagara v Nitre, kde už šiestu sezónu pôsobím ako herec. V Nitre v súčasnosti aj žijem. Divadlo Andreja Bagara v Nitre, tzv. DAB má bohatú tradíciu. Pôsobili v ňom, a stále ešte pôsobia významní umelci, herci, režiséri a ľudia. Má dve scény – Veľkú sálu a Štúdio, kde sa dokopy zmestí skoro 750 divákov, takže roboty je vždy „fúru“. Okrem tohto divadla, v ktorom mám zázemie, pôsobím aj v Teatro Tatro. Teatro Tatro je voľné zoskupenie hercov, režisérov, výtvarníkov a nadšencov, ktorým učarovalo divadlo. Máme vlastné šapitó a ochotu tvoriť vlastné divadlo s výpoveďou a slobodným pohľadom na svet. Hosťujem aj v Slovenskom národnom divadle a na Novej scéne v Bratislave. K herectvu a k divadlu som sa dostal asi tak ako slepé kura k zrnu. Ešte na základnej škole som so svojím spolužiakom Petrom hral všelijaké scénky, ktoré sme buď odkukali z televízie alebo si vymysleli. Prezentovali sme ich na školských či obecných akciách a ľuďom sa páčili. Postupne sa k nám pridal aj môj brat Milan a iní. Fungoval som aj v dedinskom kresťanskom mládežníckom zbore, kde som spieval a hral na gitare. Tancoval som aj v súbore. Takže to všetko ma akosi ovplyvňovalo a podvedome viedlo moje kroky. Roky som aj miništroval u nás v kostole, čo sa tiež podpísalo pod moje neskoršie smerovanie. Bolo pre mňa úžasné prinášať ľuďom radosť, či už hraním scénok v kultúrnom dome, alebo spievaním v kostole. Ale vtedy som to všetko vnímal ako zábavu, ako prostriedok sebarealizácie. Ľudia z môjho okolia a aj rodina ma v tom podporovali. Dokonca, niektorí mi radili, aby som išiel „za herca“, že som „šarkaň chlopec“. Tak ten šarkaň chlopec nadobudol presvedčenie, že na to má a toto bude jeho cesta.

Absolvoval som prijímačky na Konzervatórium v Košiciach a prijali ma. Štúdium ma bavilo, ale to celé okolo toho ma viac menej sklamalo. Bol som v puberte a nevedel som čo so sebou. A niekto chcel odo mňa hrať inú postavu, cítiť niečo iné čo cítim, prežívať život niekoho iného. Zrazu som bol v prostredí, kde ste mali slobodne rozmýšľať a konať sám za seba. No na mňa to bolo zrejme príliš skoro a zľakol som sa toho. Sloboda a vlastný názor ma vystrašili. Bol som mladý, neskúsený. Zutekal som. Nepochopil som nič. A už vôbec nie čo je herectvo, čo je poslaním herca a umenia. Nechápem to dodnes, ale aspoň sa k tomu deň čo deň snažím nachvíľu priblížiť. Po prvom ročníku na konzervatóriu som dobrovoľne odišiel na Gymnázium v Michalovciach. No a tam som snažil nájsť zmysel aspoň v nejakom predmete, nasmerovať sa na správnu cestu. Ale nejaká sila vo mne mi vravela, že sa herectva nemám vzdávať.

Na nejaký čas ten hlas vo mne zaspal a prebudil sa v plnej sile v maturitnom ročníku. Rozhodol som sa, že za herectvom pôjdem nech ma to stojí hocičo. Veľká vďaka patrí mojej rodine a hlavne rodičom, ktorí mi akosi v tejto mojej tvrdohlavosti nebránili. Tak som sa vybral na prijímacie skúšky do Banskej Bystrice a do Bratislavy. Ale nevzali ma ani na Akadémiu umení a ani Vysokú školu múzických umení. Bolo to pre mňa a pre moju rodinu sklamaním, veľkým sklamaním. Nevedel som v čom som urobil chybu, veď som sa svedomito pripravoval. Hlavou mi bežalo milión otázok a pochybností. Tou hlavnou otázkou bolo, že či mám vôbec talent. Či to nie je iba taký sen chlapca zo základnej, ktorý by sa možno uplatnil ako ľudový zabávač, ale na poslanie herca nemá? Ale nakoľko tvrdohlavosť mám vrodenú, a „dzigla“ ma ňou jedna zo sudičiek po hlave, keď som ležal v postieľke, nevzdal som sa. Začal som pracovať a zarobil som si na prihlášky, na cestu na prijímačky a na nový batoh. Skúsil som to opäť, ale už s triezvou hlavou.

Prijali ma na Vysokú školu múzických umení do ročníka Emílie Vášáryovej, Petra Šimuna a pána Vajdičku so skvelou partiou geniálnych a talentovaných ľudí. Boli sme skvelý ročník. A na škole som si uvedomil, že akási prozreteľnosť ma spojila práve s týmito ľuďmi, a inde som miesto nemal. Mal som byť s nimi. Dali mi veľa, inšpirovali ma, motivovali ma, a máme sa radi dodnes. Herectvo a divadlo sa stalo pre mňa poslaním. Tak, keď som ako mladý chalan miništroval a v duchu prežíval určité spojenie s ľuďmi v kostole a s vyššou energiou, tak sa teraz spájam s divákmi v hľadisku a s kamarátmi a kolegami na javisku, aby sme spoločne prežili niečo krásne. Aby sme prežili smútok, bolesť, smiech, radosť, katarziu. Niekoľkokrát mesačne slúžime „divadelnú omšu“. Neprinášame obeť Bohu, ale divákom. Chceme, aby im bolo ľahšie alebo aby sa nachvíľu zastavili a premýšľali o tom, akí sme k sebe navzájom. Kedysi som sa chcel stať kňazom. Dnes sa chcem stať hercom. Aj keď ním som, veď mám papier zo školy. Ale cítim, že ma čaká ešte dlhá cesta. Aj v divadle platí, že veľa je povolaných, no málo vyvolených. Ktovie, že či nie som len ten „povolaný“. Som večne nespokojný človek. Niekedy sám so sebou a niekedy aj s inými, čo ma často mrzí. Chcem všetko alebo nič. Buď niečo robím na sto percent a s nasadením alebo len tak „prežívam“ bez záujmu a na nula percent. Herci vedia byť aj poriadne sebeckí. To poslanie neprináša iba svetlé stránky. Často sa mi stáva, že tlaky a emócie z javiska a zo skúšobne prenášam vo svojom vnútri všade. Beriem si ich do postele ako milenku, na nákup ako košík, do kina ako pukance. A práve to ma na herectve baví, ten kolotoč protichodných emócií. Tie živé stretnutia s ľuďmi v divadle. To adorovanie výborných hier na javisku.

Ale paradoxne, len nedávno som prišiel na to, že divadlo a herectvo nie sú pre mňa všetkým. Zaľúbil som sa, a láska mi pomohla oslobodiť sa, aj keď som sa k nej pripútal. Zrazu mi dávala viac ako divadlo. Posunula hranice môjho vnímania a ukázala mi niečo nádherné. Postavila sa nad to všetko, zamiešala mojím „hodnotovým rebríčkom“. Takže vyzerá to tak, že ešte dlho sa budem učiť a odhaľovať v sebe neodhalené. Mojím snom je hľadať zmysel prečo a načo som tu. Posúvať sa ďalej a odovzdávať sa druhým. Chcem ľudí rozosmievať, rozplakať aj na javisku, ale aj v reálnom živote. Chcem byť s niekým, kto bude chcieť byť so mnou a komu dám úplne všetko, celých sto percent. Chcem byť sám sebou. Mám pocit, že dnešná doba prináša ľuďom množstvo slobody a my sa s ňou nevieme vysporiadať. Buď ju prijať nechceme alebo si jej berieme až príliš. Bojíme sa vzťahov, lásky, nenávisti, ľudí, zvierat, ale aj počasia. Veľa slov nám zovšeobecnelo. Používame slová ako „ľúbim ťa“ len tak, bez uváženia. Alebo naopak, nehovoríme si ich. Vytrácajú sa z našich životov skutky a často zostávame len pri slovách a sľuboch. Tak teda ľúbme iných ale myslime aj na seba. Hľadajme správnu mieru dávania ale aj brania si. Buďme tolerantní, ohľaduplní, menej kecajme a viacej konajme.

 Páči sa mi to


Späť na články