Michal Barbier

Ahojte. Volám sa Michal a pochádzam z krásneho Liptovského Mikuláša. Už je to dlhá doba čo sa venujem pohybu, a to konkrétne parkouru a freerunningu. Aby som bol presnejší, tak nie len tomu, ale aj viacerým disciplínam ako napríklad street workout, handbalancing, kalistenika a tak ďalej. Dnes by som vám však chcel napísať niečo parkoure a freerunningu ako takom. Teoreticky, parkour je pohyb z bodu A do bodu B, pričom sa atlét snaží prekonávať prekážky plynulým, efektívnym, kreatívnym a hlavne bezpečným prechodom. Freerunning je tá akrobatickejšia časť, pri ktorej v podstate platí to isté, len tu sa jedná o akrobatickejšie pohyby. Tieto pohyby obsahujú prvky ako sú premety, vruty, saltá, rotácie a podobné. Pri tvorení týchto disciplín sa čerpalo z športov ako sú gymnastika, atletika, lezenie, tanec, bojové umenia a mnoho ďalších.

Dá sa povedať, že tieto freestylové disciplíny sú ešte v plienkach. Do povedomia sa začali dostávať až v prvých filmoch a videách od chalanov z Francúzska, ktorí si len užívali skákanie a voľnosť pohybov po uliciach. Po zverejnení filmu Okrsok 13, v ktorom hral známy parkourista David Belle, sa o parkoure dozvedelo veľa ľudí. Keď sa to tak vezme, tak parkour sa vykonával už stovky až tisícky rokov pred nami (ninjovia, assasinovia a mnoho iných). Od malička som sa snažil vyniknúť a nájsť si niečo, čo ma bude dlhodobo baviť. Niečo, v čom budem iný a hlavne dobrý. Prešiel som si viacerými športami, ale ani jeden z nich ma vôbec nezaujal. Keď som mal trinásť rokov, uvidel som kamarátovho bratranca urobiť salto vzad, čo som dovtedy v živote nevidel. V tom momente som vedel, že to je niečo, čo som celý ten dlhý čas hľadal. Začal som pozerať videá a hneď, plný motivácie som začal sám trénovať a robiť prvé triky a cviky. Takto som to robil približne jeden rok. Neskôr som mal šancu spoznať ďalších ľudí, ktorí sa tomu venujú. Nebolo ich veľa, ale našli sme sa v rámci celého Slovenska. Spoznal som úžasných ľudí, ktorí ma motivujú a tlačia ma dopredu. Veľakrát sa mi stalo, že som spoznal človeka a mal som z neho pocit, že ho už poznám celý život. Je to niečo úžasné.

Neviem si predstaviť samého seba bez pohybu. Každý dostal niečo do vienka keď sa narodil, a jeho povinnosťou je rozvíjať to a dostať to až za hranice svojich schopností. Skákanie je pre mňa meditácia v pohybe, ktorou sa odbremeňujem od každodenných zblúdených myšlienok a pocitov, ktoré si nikto v hlave nepraje mať. Sústredím sa len na prítomný okamih a na pohyb, ktorý vykonávam. Je to maximálna sústredenosť, ktorá vás oslobodí. Čo je také úžasné na parkoure? Jeho neobmedzenosť a voľnosť. Človek ho môže robiť prakticky hocikde. Všetko, čo na to potrebujete, máte stále so sebou – a to je vaše telo. Samozrejme, najlepšie sa to robí na mieste, kde máte postavané prekážky alebo na mieste plnom stavieb a útvarov. Väčšinou sa skáče v mestách (parky, pamiatky, sídliská, konštrukcie…). Pravdou však je, že všetko záleží od vašej kreativity. Bez nej moc variácii a skokov neurobíte.

Veľa ľudí si myslí, že to je nebezpečná aktivita. Ja osobne s tým nesúhlasím. Je pravda, že ide o adrenalínové pohyby, ale ak sa to robí správne- s prázdnou hlavou a plnou sústredenosťou- tak je to bezpečné. Rád tento šport prirovnávam k futbalu alebo hokeju. Kým sa futbalista sústreďuje na loptu, tak nemá plnú kontrolu nad svojím telom a súperom. Zraniť sa môže vlastným zavinením, ale aj súperovým. V parkoure ste len vy a vaše telo. Ste omnoho viac sústredený na jeden konkrétny trik. V kolektívnych športoch sa musíte sústrediť na mnoho ďalších vecí. V parkoure som to iba ja. Zranil som sa iba dvakrát, a to tak, že som si vyvrtol členok a narazil pätu.

Na záver by som chcel podotknúť, že každý z nás dostal istý dar, ktorým však nie je sedieť doma a hrať sa na počítači, alebo po víkendoch prepiť celé dni. Za tento dar musíme byť najprv vďačný. Až potom budeme schopní posunúť ho ďalej. Keby každý využíval svoj potenciál a neboli by sme stratení v tomto dnešnom systéme, ktorý nám ustavične káže čo máme robiť, aby sme boli úspešní a hlavne, aby sme plnili sny niekoho iného, tak by svet bol omnoho krajší. Mojou radou pre vás je najprv si utriediť myšlienky. Keby si každý na svete pozametal svoj dom, tak by svet bol oveľa čistejší. Spíšte si svoje ciele a nezastavujte sa, pokiaľ ich nesplníte. Život je príliš krátky na to, aby sme boli neustále stratení. Ver si! Neboj sa urobiť prvý krok, aj keby ťa ostatní od začiatku odsudzovali k neúspechu a snažili sa ťa prehovoriť, že je to nemožné!

Zobraziť viac
  • 1
 Páči sa mi to


Späť na články