Timea Konečná

Začalo to celkom obyčajne, ako asi každé dieťa som bola veľmi živá a neobsedela som na jedom mieste viac ako 5 minút.


V piatich rokoch sa ma mamina rozhodla prihlásiť na gymnastiku, za čo som jej dodnes vďačná. Tým to všetko začalo. Ukázalo sa, že akékoľvek prvky mi nerobia problém a rýchlo som sa dostala na úroveň odo mňa starších detí, ktoré sa gymnastike venovali už dlhšie. Mohla za to úžasná pani trénerka – Janka Raffajová, na ktorú som po rokoch narazila a dnes k nej chodím na hodiny pilatesu.

K tancu som sa dostala úplnou náhodou. Po tom ako sme sa presťahovali, som chcela v gymnastike pokračovať naďalej, no v okolí sme nenašli nič, kam by som sa mohla prihlásiť. Našla sa teda druhá alternatíva – tanečný. Začala som tancovať ako 10-ročná a za ten čas som vyskúšala viacero štýlov. Sedem rokov som tancovala súťažne. Rok čo rok som sa posúvala ďalej, čo súťaž – to medaila na krku. Neskôr som však začala hľadať v tanci hlbší zmysel. Zistila som, že tancom je možné vyjadriť takmer čokoľvek. S dievčatami sme si založili vlastnú tanečnú skupinu. Začali sme sa zaujímať aj o iné tanečné štýly, iné tanečné skupiny a postupne sme odhaľovali nám dovtedy neznáme veci spojené s tancom. Pri našej prvej spoločnej choreografii – Hands to myself, sme zistili, že vytvoriť choreografiu, s ktorou budeme spokojné, nie je také jednoduché. Bez disciplíny a zodpovednosti, ku ktorým nás celé roky viedla naša trénerka – Evka Rosinová, by nám to išlo asi veľmi ťažko. Dnes už to nie je o tých medailách na krku. Robíme niečo čo nás baví a svojím spôsobom spája. Každá z nás je úplne odlišná no na parkete sme ako jeden celok. Niekedy máme pocit, že nášmu „svetu“ nikto nerozumie, no koniec koncov, niet divu. Veď tanec je naším malým únikom z reality.

Zobraziť viac
  • 1
 Páči sa mi to


Späť na články