Tomáš Zboran

Ahojte, volám sa Tomáš Zboran a mám 22 rokov. Bývam neďaleko Považskej Bystrice v malej dedinke Stupné. Jazdím motocross, ale hlavne enduro. Motorkám sa venujem už nejaký ten piatok, avšak do trinástich rokov som hrával futbal, ako každý chlapec z dediny. Vždy ma však viac bavilo jazdiť na starej bmx-ke. V dedine sme mali asi štyri trate, na ktorých sme boli každý deň. Bolo to super. Nikto nemal telefón, ale vždy, keď som išiel von, niekoho som našiel. To bolo ešte za starých čias, keď všetci niečo robili. Dnes sa už u nás v dedine ani ten futbal nehrá – nemá kto.

Myslím, že som mal trinásť alebo štrnásť rokov, keď mi otec kúpil prvú motorku. Vôbec sme to neplánovali, ale páčila sa nám a stála málo peňazí. Bolo to pre nás hobby. Len tak sme sa vozili po lúkach a po malej trati, ktorá je kúsok od dediny. Postupom času sme skúsili ísť na preteky. Neboli to žiadne majstrovstvá Slovenska, len také gulášové preteky. Odtiaľ mám svoj prvý pohár za tretie miesto. Bol som šťastím bez seba. Prišiel som na to, že toto je to, čo by ma naozaj zaujímalo a bavilo. Začal som sa tomu venovať naplno. Časom sme si kúpili novšiu motorku a začali sme chodiť na majstrovstvá Slovenska. Minulý rok som reprezentoval Slovensko na Medzinárodnej Šesťdňovej v Košiciach, ktorá sa kedysi konávala v Považskej Bystrici. Škoda, že sa naše mesto vzdalo takého úžasného podujatia. Bol to neopísateľný pocit reprezentovať svoju krajinu pred domácimi divákmi. Tento rok sme okúsili majstrovstvá Európy v endure, kde som po celej sezóne obsadil piate miesto, z čoho mám obrovskú radosť.

Rád cestujem a spoznávam nové krajiny. Je super cestovať po svete za športom, ktorý milujem. Na preteky cestujem so svojimi rodičmi, bez ktorých by to jednoducho nešlo. Rodinu si treba vážiť, a ja som rodičom, ale aj všetkým čo mi pomáhajú, nesmierne vďačný za to, že si môžem plniť svoj sen. Poviem vám, je to ťažký šport, ale stojí to za to. Momentálne sa asi všetci, čo jazdia na motorkách, pripravujú na ďalšiu sezónu, keďže už k nám zavítala pani zima. U mňa to v tomto ročnom období vyzerá asi tak, že päť dní v týždni cvičím v crossfitovom gyme, popri tom plávam, behám a keď sa troška oteplí, zájdeme trénovať niekam do Maďarska, kde nie je sneh a nemrzne. Každý asi uzná, že je to dosť nebezpečný šport. Ja sám už mám za sebou zopár operácii a zlomenín, ale nie je to nič, čo by ma odradilo od plnenia si môjho sna.

Všetci by sme mali chcieť niečo dokázať, avšak každý si musí nájsť to svoje. Niečo, čo ho napĺňa a ísť za tým naplno. Na to, samozrejme, treba veľmi veľa odhodlania a času. Občas si treba aj odoprieť zábavu a zamakať. Nech sa ale každý zamyslí nad tým, koľko času denne strávime „skrolovaním“ na sociálnych sieťach a podobnými hlúposťami s mobilom v ruke. Ja, samozrejme, nie som výnimka, ale snažím sa žiť reálny, nie virtuálny život. Tak to skús obmedziť aj ty a nezabudni, že robiť to, čo miluješ je najdôležitejšie!

 Páči sa mi to


Späť na články